Pražský cintorín - Umberto Eco

Najnovší román Umberta Eca je opäť podmaňujúcou freskou s množstvom postáv a príbehov. Kniha je zároveň aj veľkou učebnicou, v ktorej Rozprávač rafinovane spriada krvavý obraz európskych dejín od zjednotenia Talianska, cez Parížsku komúnu, až po vznik Protokolov sionských mudrcov. Pozor však na dôležitý detail: fiktívnou postavou je iba hlavný protagonista a napriek názvu knihy sa do Prahy nikdy nevyberie... Quelle histoire!

Najnovší román Umberta Eca je opäť podmaňujúcou freskou s množstvom postáv a príbehov. Kniha je zároveň aj veľkou učebnicou, v ktorej Rozprávač rafinovane spriada krvavý obraz európskych dejín od zjednotenia Talianska, cez Parížsku komúnu, až po vznik Protokolov sionských mudrcov. Pozor však na dôležitý detail: fiktívnou postavou je iba hlavný protagonista a napriek názvu knihy sa do Prahy nikdy nevyberie... Quelle histoire!

     UMBERTO  ECO   

     PRAŽSKÝ CINTORÍN

     Niet pochýb o tom, že dokument, v ktorom sa Rozprávač prehrabuje, je plný prekvapení a možno by stálo zato napísať podľa neho román.

     Táto veta z románu Umberta Eca  Pražský cintorín (vyd. Slovart 2012) je súčasťou hry Rozprávača-spisovateľa  s Čitateľom, ktorému sa autor prihovára už v úvode, no samotná veta sa v knihe objaví až na strane 300, keď je čitateľ už dávno zatúlaný v spleti ulíc, uličiek, tajných chodieb, ba i parížskych podzemných kanálov, vytvárajúcich labyrint príbehu hlavného hrdinu Simoniniho. Veľké Č je vyjadrením toho, že autor kladie čitateľa na svoju úroveň a prizýva ho do spoluvytvárania tkaniva tejto veľkej historickej fresky. O aký dokument teda ide?

     Sú to denníky možno najväčšieho falzifikátora na svete, veľkého táraja a tlčhubu, takisto mystifikátora, gurmána, ale predovšetkým veľkého zloducha, ktorý bohatne na výrobe falošných listín – a zároveň tým režíruje chod mnohých udalostí, známych z dejepisu Talianska, Francúzska, Nemecka a Ruska na konci 19. storočia. Košatosť knihy akoby nemala hraníc. Zjavujú sa nové a nové súvislosti, nové a nové spojenia, nové a nové odhalenia. Všetko, o čom sa v knihe píše, sa naozaj stalo, všetky postavy sú známe a ich príbehy zodpovedajú záznamom historikov. Okrem tej hlavnej: Simoniniho. Veľký fabulátor Umberto Eco ho vytvoril, aby sa pozastavil a pouvažoval nad krutým a zvráteným chodom sveta, kde sa akosi vždy lepšie darí zlobe a ničote, kde nepravda vždy akosi príliš dlho víťazí nad pravdou. A vytvoril ho a píše o ňom aj preto, že manipulácia ľudí a dejín, či ľudí v dejinách, nikde a nikdy neskončila, neustále pokračuje, je okolo nás – všetci ti ju prepáčia, len ťa pri nej nesmú verejne pristihnúť. Umberto Eco aj preto svoju literárnu manipuláciu s veľkou dávkou fantázie priamo zverejňuje – a je z toho strhujúci, aj keď chvíľami predsa len trochu zdĺhavý, veľkolepý, bravúrny román. A figliarsky sa k tomu priznáva vetou: Ktosi mi raz povedal, že veľkí románopisci vo svojich postavách vždy opisujú sami seba. No súd autora nad vlastnou postavou je jednoznačný. Nezaslúži si žiť. Aj preto s rovnakou precíznosťou, s akou opisoval receptúry bohatých jedál, skvelé pochúťky a delikatesy, zverejňuje a popisuje prípravu bomby, ktorú má hlavný hrdina nastražiť v stokách pod Parížom. Nevyznám sa vo výbušninách, no som presvedčený – v rámci hry Rozprávača a Čitateľa – že návod na zostrojenie nálože a príprava na jej odpálenie v sebe určite obsahuje presne tú potrebnú a zámernú chybu, ktorá Simoniniho znesie zo sveta: bude to posledné menu v jeho živote.

     V slovenskom preklade knihy Pražský cintorín do autorsko-čitateľskej hry vstupuje aj ďalší hráč s veľkým písmenom na začiatku slova: Prekladateľ. Už dávno som v preloženom texte nečítal takú lahodnú, voňavú, bohatú, no zároveň presnú a obraznú slovenčinu, akú do celého textu svojim prekladom priniesol a vdýchol Stanislav Vallo. Vystihol v ňom každý detail a nezabudol ani všetky ostatné bujné kypriny (citát z jeho vety) tohto výnimočného románu.

Dušan Dušek

Napísané pre Knižnú revue