Cigaretka na dva ťahy - Dominik Dán

Vydavateľ: Slovart, Väzba: tvrdá s prebalom, Počet strán: 250, Jazyk: slovenský, Rok vydania: 2017

Ubehol presne rok od vraždy na brehu rieky a od vraždy Tibora Hakla – jedného z kapitánov Bossa podsvetia. V oboch prípadoch zohrali dôležitú úlohu Krauzove kontakty na podsvetie. Občas sa vypečení kamaráti z detstva zídu aj detektívovi z oddelenia vrážd. Našťastie Tiborovu mŕtvolu nikto neobjavil, oficiálne sa nevyšetrovalo, nikto nepátral po súvislostiach. Jedine Burger tušil, že jeho žiak mu prerástol cez hlavu – ak nie profesionálne, tak v riskovaní určite. No v polovici deväťdesiatych rokov sa  aktivizovalo nielen podsvetie, ich metódy sa pokúsili napodobniť aj iní. Hoci amatéri, v brutálnosti vraždenia si s podsvetím vôbec nezadali. Na jar 1995 sa chlapcom z oddelenia vrážd dostal na stôl prípad vodiča dodávky – chlapca zastrelili a upálili v aute. Hrozná smrť, desivé zohavenie mŕtvoly, ťažký kriminálny zločin. No nielen pátranie po vrahovi trápilo Krauza a Chosého, ako vždy, aj tentoraz prišiel problém ruka v ruke s ešte väčším...

Najúspešnejší autor detektívok nie je Severan, ale Dán. Dominik Dán.

Slovenskému autorovi Dominikovi Dánovi práve vyšla 25. kniha Cigaretka na dva ťahy a čoskoro prekročí míľnik milióna výtlačkov. Cení si priazeň svojich fanúšikov a nechystá sa ani náhodou odhaliť svoju identitu.

Radili vám niekedy kolegovia, ktorý prípad si vybrať ako predlohu knihy?

Radili. Občas ide iniciatíva odo mňa, občas od nich. Netreba nikoho podceňovať, moji kolegovia majú celkom dobré nápady, napríklad, keď ma nahovorili, aby som napísal aspoň jeden prípad z obdobia spred revolúcie, zo socializmu. Na ich podnet vznikla trilógia zaujímavých kriminálnych príbehov s originálnym dobovým podfarbením.

Predstavili by ste v krátkosti nový román Cigaretka na dva ťahy? Je tam nejaký súvis s pesničkou Richarda Müllera?

S pesničkou ani osobou pána Müllera to nemá nič spoločné. Ide o vraždu z prostredia tabakového priemyslu a názov jeho pesničky sa mi zdal úplne perfektný, ničím nenahraditeľný, presný a jasný. Som rád, že súhlasil s použitím jeho nápadu, inak vynikajúceho, úspešného, za čo si ho vážim.

Ako vznikajú názvy vašich kníh? Máte ich vymyslené ešte pred písaním alebo je to taká záverečná čerešnička na torte?

Názov je na samom začiatku, nikdy ho nemením, motivuje ma, podpichuje, vedie ma celým procesom vzniku knihy. Zmenil som ho iba raz, pri prvotine. Mala sa pôvodne volať „Klub mocných“, ale v tom roku vyšli až tri knihy s názvom „Klub...“, tak sme to po porade s vydavateľom zmenili na „Popol všetkých zarovná“.

Napadlo vám pri písaní o (nevyriešenom) prípade, že ak naň upozorníte, podarí sa nejaký obrat aj v skutočnosti?

Napadlo mi to, žiaľ, k žiadnemu obratu nedošlo. V románoch som opakovane použil motív nevyriešených prípadov, no u páchateľov sa moje knihy s veľkým ohlasom nestretli, takže percento úspešnosti objasňovania vrážd v Našom Meste ostáva nezmenené. Je to moja chyba, ešte sa mi nepodarilo napísať román, ktorý by vrahov dojal až k slzám a kajúcne by prišli na políciu aj s priznaním pod pazuchou. Iných moje knihy k slzám privádzajú, ale to by bolo už o inom...

Ozývajú sa vám čitatelia, ktorí sú svedkami, resp. účastníkmi nevyriešených zločinov s prosbou, aby ste im pomohli?

Ozývajú, dokonca veľmi známe, často medializované mená, ale vždy ide o snahu vyžalovať sa, vydať svoj príbeh, často až životopis, knižne, zapôsobiť na masy, alebo aspoň na sudcov, vykresliť sa v rúchu trpiaceho barančeka... Ja také knihy nepíšem!

Existuje skutočný Krauz? Alebo je to ideálny detektív, ktorý ak sa objaví, tak raz za storočie?

Autor tejto otázky asi nečítal ani jednu moju knihu. O akom ideálnom detektívovi to hovoríte? Krauz pije, čo pije, slope, a ešte k tomu v pracovnom čase, sprosto nadáva, je notorický sukničkár, podvádza zákonitú manželku, klame nadriadeným, klame všade, háda sa s kolegami, je arogantný ku stránkam, je to cynický hnusný chlap so sarkastickým humorom... Po vymenovaní všetkých superlatívov odo mňa nechcite, aby som prezradil, kto je to v skutočnosti!

Je otázka, ktorú sa vás (na rozdiel od tých, ktoré sa týkajú vašej totožnosti), ešte nikto nespýtal a veľmi by ste na ňu chceli odpovedať?

Takých otázok je veľa, ale naozaj nemám chuť na ne odpovedať. Vlastne som rád, že nikdy neboli položené a nemusím klamať.

Keď ste začínali s románmi, mali ste v hlave prototyp čitateľa, ktorému je kniha určená?

Nie, nemal som predstavu o čitateľoch, lebo som amatér, ktorý sa literatúrou, čitateľmi a všetkým okolo knižného diania nikdy nezaoberal. Aj dnes sa považujem za amatéra, analýzy knižného trhu nechávam na odborníkov, nezaoberám sa touto problematikou. Ale keď je reč o čitateľoch, využijem otázku a poďakujem. Dámy a páni, ďakujem vám za čitateľský záujem a za priazeň. Robím všetko preto, aby som vás zaujal a pobavil. S úctou D. D.

Komu dávate ako prvému čítať svoje rukopisy?

Pani Anne Šikulovej, manželke známeho slovenského spisovateľa Vincenta Šikulu. Je to žena so svätou trpezlivosťou, opravovať moje rukopisy je drina. Je to predovšetkým jej zásluha,  v akej podobe sa čitateľ zoznámi s mojou knihou. Keby som mal použiť prirovnanie, tak ja som železo a ona je kováč, ktorý z neho vykuje ornamenty. Potom nasleduje editorka, pani Zuzana Šeršeňová, číta rukopis ako druhá, ale s pravopisom a so slovenčinou sa nadrie rovnako. Keď to tak zoberieme koldokola, robím tým dvom dámam iba samé problémy, asi s tým už prestanem...

Čo si myslíte o prokrastinácii? (Je pre vás prokrastinovaním samotné písanie?)

Nemám rád otázky, pri ktorých musím siahať po slovníku cudzích slov, ale máte šťastie, o prokrastinácii prednedávnom hovoril Boris Filan v Pálenici, takže viem, o čo ide. Aby sme našich čitateľov nevystavovali tortúre so slovníkom, vysvetlím, že je to písanie na poslednú chvíľu, keď už horí termín. Poznám to, v prokrastinačnom kŕči som schopný sedieť pred monitorom šestnásť hodín. Po takejto šichte sa dostaví únava ako po šestnástich hodinách v uhoľnej bani. Kto neverí, nech si to vyskúša.

Máte obľúbený vtip o policajtoch?

Desiatky, keby som si ich od študentských čias písal do zošita, tak stovky. Také normálne sú, že chodia dvaja, jeden vie písať, druhý čítať, ale to sú také otrepané, tie ozaj dobré sú na pol strany. Vtipy o policajtoch mám rád, rád ich počúvam, horšie rozprávam.

Je solidarita medzi policajtmi, tak ako ju opisujete v knihách, skutočná?

Bola. Pozrite sa na roky, kedy o nej píšem. Každý môj román je časovo presne vymedzený, časy sa menia, všetko sa mení, aj solidarita. Na konci ostane iba nostalgický povzdych: Kde tie lanské snehy sú...?

Je pre ženu-policajtku ťažké „prežiť“ v policajnom zbore, kde si mnohí/všetci nedávajú servítky?

Ach, tie ženy! Tým by som problém feminizácie policajného zboru aj ukončil.

Čo je podľa vás príčinou úspešnosti a obľúbenosti vašich kníh u čitateľov?

Keď to zistíte, zavolajte mi! Pôjdem čitateľom ešte viac po ruke.

Odporučili by ste nejakú knihu/film/seriál, ktorý dôveryhodne zobrazuje policajnú prácu?

Na deväťdesiatdeväť percent, číslom 99%, sa na televíznych obrazovkách a na plátnach kín objavuje iba balast, komercia, šialené výplody scenáristov, režisérov, producentov, všetkých okolo filmu a televízie. Skutočná práca detektívov z oddelenia vrážd je na hony vzdialená  ich predstave, tomu, čo sa odohráva na plátne alebo na obrazovke. Režiséri, scenáristi, producenti dokážu zničiť, znehodnotiť, prekrútiť akýkoľvek dobrý nápad, pozoruhodnú myšlienku. Pocítil som to aj na vlastnej koži, keďže podľa mojich kníh sa už pokúsili natočiť dva filmy a spolupracoval som aj na televíznych seriáloch.